Prvý má právo

30.12.2019 09:20

PRIOR TEMPORE-PRIOR IURE / Prvý má právo.

Xxx

 

Žena ležala na podlahe a z rozrazených pier jej po líci stekal pramienok krvi, miešal sa v jedno so slzami a vpíjal sa do drahého koberca. Dlaňami si zakrývala tvár a útrpne čakala, kedy manželov amok pominie, kedy bude mať konečne dosť.

Celé telo ju bolelo, cítila každý buchnát každý úder jeho mohutných pästí. Už ani kričať nevládala, hnúť sa, brániť sa. Priam cítila ako z nej uniká vedomie, ako zúfalo prahne potom, aby bolesť pominula, zmizla rovnako ako on, jeho zloba, jeho nenávisť a bezbrehá krutosť.

Už si ani nepamätala, jedy jej telo nezdobili modriny od jeho pästí, kedy necítila tú večnú ukrutnú bolesť na tele i na duši, ktorá ju spútavala ako kovový pancier a zo šťastného dievčaťa, ktoré milovalo život, urobila zatrpknutú, ustráchanú bytosť bez štipky vôle žiť.  

  • Ako ste sa opovážili bez môjho vedomia a súhlasu opustiť Blatnicu?! – ryčal dookola ako zmyslov zbavený a sliny mu z úst striekali na všetky strany.  – Pôjdete von len vtedy, keď ja poviem, keď vás ja pustím! Nie inak! Nikdy! Vari som vám to neprikázal? Nepochopili ste ma?! – zvrieskol a schmatol ju za vlasy, drúc ju ako handru k posteli.

Akoby mohla nepochopiť? Každé jedno jeho slovo sprevádzali údery, ponižovanie, bolesť, ktorá sa jej natrvalo zaryla do podvedomia, tak ako sa to dialo od prvého dňa ich manželstva. Žiadne ospravedlnenie nemalo zmysel ani váhu, nepočul ho, nepočul jej bezmocný krik ani prosby, nevidel jej slzy. Videl len seba a podľa neho spravodlivý hnev tyrana.

 Sotva stihla otvoriť ústa, už jej ich surovo privrel a nebral ohľad na nikoho. Ako mu mala povedať, že jej otec leží na smrteľnej posteli, keď sa na Blatnici niekoľko týždňov neukázal, že aj keby chcela, nemala koho prosiť. Keď ho zbadala vo dverách vedela, že už nemá zmysel nič vysvetľovať, lebo jeho výraz;, keď sa zjavil v dome jej rodičov, bol stelesnením diabla.  

  • Tu je vaše miesto, pani Révajová! Presne na toto nosíte moje meno! – vykríkol drsne a posmešne, hodil ju bruchom na posteľ ako pouličnú radodajku a vytiahol jej suknicu až k pásu. – Budete mi naporúdzi vždy, keď sa mi zažiada! Vždy!
  • Prosím nie... prosím, pane... – vytisla zo zovretého hrdla, lebo presne vedela, čo ju čaká, no už dávno sa naučila nedúfať v zázrak. Keď si ju surovo bral, iba v dlaniach pevne zvierala prikrývku a jej dusivý nárek tlmilo brokátom potiahnuté lôžko.    

 

Xxx

     Damien d´Ansacq so širokým úsmevom tresol päsťou do stola a zároveň si rukou otrel ústa od pivnej peny.

  • Ešte jedno, drahá! – skríkol podgurážene a hneď na to capol hostinskú po zadnici, až sa jej sukňa zavírila.
  • Čo chce? – opýtala sa žena a uprela rozžiarený zvedavý pohľad na jeho sprievodcu. – Mňa, či moje pivo?  
  • Pivo, Helena, iba pivo! – zachechtal sa šľachticov pobočník a ukázal na prázdny džbér.

Len na okamih skrútila ústa do sklamanej grimasy a zavŕtela zadkom, berúc zo stola prázdne poháre. Čosi si si zašomrala popod nos a zamierila nazad k výčapu, kde už postávalo a hulákalo množstvo smädných návštevníkov, ktorí sa hlučne dožadovali obsluhy i moku.

Miestnosť bola plná na prasknutie, sotva sa v nej dalo dýchať, no štamgastrov to nevyrušilo. Potisli sa na laviciach i pri stoloch, obsadili každý voľný kút a namiesto stoličiek dobre poslúžili i sudy. Vliezli všade, kde sa mohli ukryť pred nečasom, do stajní i do sýpky, do stodoly, skrátka zabrali všetok priestor, kde mali strechu nad hlavou. Za dva dni musela poslať dva vozy do neďalekého kláštora, kde od mníchov výhodne nakupovala pivo a ďalší voz do mesta pre víno, rovnako tak múku, syry a fajnové údené šunky, na ktoré boli dvorania privyknutí.

Z Heleny i všetkých pomocníc sa lial pot, ako rýchlo sa museli zvŕtať, no toľko hostí a takú tržbu hostinec jakživ nemal a toho Helena pamätala dosť.

V duchu ďakovala Bohu za kráľovské poľovačky, čo sa nepomestilo na Sklabiňu, to sa vpratalo k nej do hostinca v podhradí.

  • Damien, určite nechceš oprobovať čistokrvnú horúcu uhorskú hostinskú, keď sa ti sama núka? – zasmial sa Štefan z Likavy a dolial priateľovi zo svojho pohára. –  Tie vaše francúzske sú síce šikovné, ale priveľmi zdržanlivé... zato tie naše... oj, bratku! Krv a mlieko a vášeň a... dočerta, mal by som sa po nejakej poobzerať!     
  • Žiadza ti kuká z očí a slintáš ako taký rujný býk! – odvetil mu so smiechom šľachtic. – Len choď, Štefan, ja dnes budem radšej objímať súdok a svoje psy! Ani si nepamätám, kedy som ochutnal tak skvelé pivo a kedy som mal toľko voľna. Už tri dni leje ako z konvice, vari tu u vás nikdy nesvieti slnko?

Štefan sa zaškeril a plesol druha po pleci.

  • Vitaj v najdivokejších kráľovských lesoch a revíroch. Hoci je tu mrcha čas, v živote si nevidel toľko divokej prírody! Lov je o to zábavnejší! Nie ako u vás... samé parky a roviny a... čipky... panebože čipky! – rozohnil sa Štefan, ktorý ako mladý pobočník syna uhorského vyslanca strávil na dvore v Paríži niekoľko rokov a kde sa zoznámil aj s Damienom D´Ansacq. – Tu, kamarát, sa budeš brodiť v blate cez nepreniknuteľnú húštinu, cez hlboké zrázy a strmé úbočia, a na každý tvoj chybný krok číha vyhladovaná vlčia svorka...

Damien počúval len na pol ucha a mimovoľne drbal za ušami svojich psov pokojne ležiacich pod stolom.