JORGA siedma žena

Prečítajte si úryvok z pripravovanej novinky - voľného pokračovania Kliatby 

-          Nieeeeeee! – srdcervúci výkrik sa s úsvitom niesol údolím, silnel, odrážal sa od skál a ako ozvena plával povetrím. Kŕdeľ havranov sa zo svojich bydiel vystrašene vzniesol na oblohu a prehlušoval intenzitu ženského hlasu divokým krákaním.

Striebristé šero sa plazilo nad riekou spolu s rannou hmlou, násobilo zvuky lesa, hukot vody narážajúcej do skál, praskania ohňa. Breh sa zvažoval k plytčine posiatej okrúhliakmi, ktoré v pravidelných intervaloch omývali vlny krištáľovo čistej vody. Celé veky, od zrodenia sveta...

-          Zmizni odtiaľto, Solveig, choď preč! – kričala žena kľačiaca pri ohni, zúfalo spínajúc rukami, zakrývajúc si zrak pred zjavením vystupujúcim z hlbín, odetým do bieleho oparu. Len ohnivé vlasy vejúce vo vánku a zelené žiarivé oči dávali tušiť, že čarodejnica sa tak ľahko nevzdá.

-          Počúvaj ma, Jorga! Musíš ma vypočuť!  – vyzývala brániacu sa ženu a načahovala k nej ruky.

-          Nie! Nie! Už nie! Dosť!

-          Počúvaj ma, strážkyňa! Patríš mi, si v mojej moci, si zrodená z mojich sĺz, nasleduj ma...

-          Daj mi už konečne pokoj! Rozumieš! Dala som ti všetko, my všetky sme tvojej kliatbe obetovali celé generácie, čo odo mňa ešte chceš?! Čo? Prečo mi nedáš pokoj žiť? Kliatba je zlomená, tak prečo?

-          Jorga... ty musíš ísť...

-          Kam? Kam musím ísť? Čo mám ešte spraviť, aby si mi dala pokoj? Vari som toho urobila málo? Stále nie dosť? Prepusť ma konečne, Solveig, prosím ťa, prosím... – hlesla na kolenách a čelom sa dotkla chladivých kameňov. – Prosím...

-          Ty ma musíš vypočuť... –opakoval prelud vznášajúci sa nad vodou, akoby nevnímal Jorginu úpenlivú prosbu, jej slzy, jej unavený, zúfalý pohľad.   

Jorga náhle vstala, schytila konár tlejúci v pahrebe a prudko sa zahnala po nádhernom prelude. Bola vyčerpaná, bola vystrašená, bola na konci zo silami, no ešte stála mala dosť odvahy brániť sa.

Solveig sa jej nechcela vzdať. Noc čo noc, odkedy prekročila hranicu dvadsať jeden rokov, celé týždne a mesiace sa jej čarodejnica vkrádala do snov, vysávala z nej vôľu, energiu, dookola opakovala rovnaké slová, ktoré nedávali zmysel. Mala toho dosť.

-          Choď už dopekla, Solveig! – zvrieskla Jorga a hodila do nej provizórnu žeravú zbraň. Prelud zmizol, uhlíky vo vode slabo zasipeli, konár strhol prúd a unášal ho diaľky.

Nebo skrvavelo a vychádzajúce slnečné lúče na obzore menili šero na deň. Ďalší deň, kým nepríde noc a svitanie, kým jej Solveig opäť nepreruší spánok, kým nebude žiadať, aby ju vpustila do svojej mysle, aby ju nasledovala.

Len kam?

zdroj orázku:  https://www.facebook.com/ManthenielPhotography?fref=ts

Xxx

V povetrí  lietali tisíce semienok odkvitnutých púpav, ktoré vánok pozbieral po úbočí hory, padali na zem i na hladinu pokojnej rieky a zdalo sa, že chce nimi pokryť celú zem. Cigánsky voz hrkotal po nábreží a lesklé ozdoby rozvešané po oboch stranách hlasno cilingali. Zapriahnuté kone hlasno erdžali, keď sa im páperie lepilo na papule a nozdry  a odmietali poslušnosť.

Pohonič zanadával, zastavil voz a zoskočil z kozlíka hneď pri brehu. Rukou rozčeril hladinu, nabral vodu do dlaní a poumýval koňom pysky.

-          Otec, pozrite sa! – zakričala mladá žena a ukázala k chatrnému rybárskemu prístrešku medzi skalami. - Utáboríme sa tu na pár dní? Vidím tam dáku sieť, nachytáme ryby a urobíme si zásoby! – navrhla.

-          Ešte to tak! – okamžite ju odbil starší muž, oplachujúc si tvár. – Uvidí nás niekto a zas budeme mať problémy. Čo ťa to napadlo, Rozička, ryby patria panstvu. Vieš dobre, že už deda tvojej matky obesili za pytliactvo! Keď obesia aj mňa, kto vás bude živiť?

-          Otec, však naokolo niet živej duše, – odvrkla žena a vyskočila z voza. Hltavo na napila čerstvej vody, vyzula si dreváky, sukňu zastrčila za opasok a vliezla čo naďalej do plytčiny. Okolo nôh sa jej mihali ryby, ba pod skalami zazrela pár obrovských rakov. - Tri dni sa teperíme po tomto pánombohom zabudnutom kraji a máme hlad! Kde tu  zarobíme dáke mince? Ha? – rozohnila sa Roza a pískla. Z voza začali vyskakovať najprv väčšie, potom menšie deti a nakoniec vyliezla chatrná zhrbená starena.

-          Starká, držte sa pri nás! Zoli, daj pozor na babičku a Hermína dozrie na deti!  - nakázala najstarším zo šiestich detí, ignorujúc otcovo nesúhlasne mrnčanie.           

Roza si nazula dreváky a kým otec vypriahal kone, rozbehla sa k prístrešku. Cinkajúce pliešky v ušiach a na bokoch už z ďaleka plašili drobné vtáctvo a upozornili aj Jorgu, ktorá sa vracala z hory. Na pleci niesla zajaca, ktorý sa chytil do nastraženého oka a pod pazuchou slamienku plnú zrelých malín. Z mladej cigánočky a jej rodiny necítila žiadne nebezpečenstvo, ba naopak, potešila sa. Konečne vítala trochu ľudskej spoločnosti.

Dievča však na takom odľahlom mieste  rozhodne nikoho nečakalo. S výkrikom sa rozbehlo nazad k rodine a tí boli okamžite v strehu.

-          Som Jorga, - predstavila sa strážkyňa z diaľky a zložila úlovok na balvan vedľa prístrešku. – Pridajte sa ku mne, ak máte chuť na dobrú večeru. – zavolala. Bez toho, aby ďalej naliehala, rozložila oheň a začala zajaca sťahovať z kože.

Roza bola prvá, ktorá nakukla do prístrešku a dlho si ju premeriavala. Očami čiernymi ako uhoľ nedôverčivo hodnotila drobnú ženu, ktorá mala v očiach čosi nevídané,  tajomné, čudné.

-          Neboj sa, Róza, pokojne vojdi a zahrej sa pri pahrebe. A zavolaj aj svoju rodinu, - vyzvala ju Jorga vľúdne.

-          Chcela by som požičať tú sieť na ryby... – začala, - priložíme ruku k dielu, nás je veľa!  - poučila Jorgu s nesmelým ospravedlňujúcim úsmevom a načiahla sa po sieti.

-          Ber,  rýb je tu dosť!

Róza schmatla sieť a rozbehla sa k svojej rodine. Najskôr Jorgu považovala za čudáčku, veď kto už by žil na mieste ako toto? Ale hlad, ktorý sa neustále a stále mučivejšie pripomínal jej veľa priestoru na úvahy nepridal.

Zatiaľ čo Róza so staršími súrodencami chytali ryby do starej deravej siete, ich otec sa staral o kone, o rozjašené mladšie decká a bláznivú starenu, ktorú nazýval matkou a v jednom kuse hromžil. Jorga rodinu z diaľky pozorovala, popritom vo veľkom hrnci neprítomne miešala ulovené mäso dusené na bylinkách a myslela na Solveig.

Snažila sa prísť na to, čo od nej chce. Stále dookola si v hlave premietala jej slová, dôvody prečo sa deje to, čo sa deje.

Keď sa Markus Berzevič oslobodil, kliatba sa zlomila. Puto, ktoré ju k nemu pripútalo, zmizlo a ona mohla ísť kamkoľvek len chcela. Necítila jeho prítomnosť, nepočula jeho myšlienky, nevnímala jeho bolesť, bola slobodná. Mohla ísť, mohla plniť nenaplnené želania jej predchodkýň, tak šla. A čím bola ďalej od Berzevičovho panstva, tým častejšie sa jej do snov vkrádala Solveig. Akoby tá čarodejnica znova ožila, spútala ju okovami čarov a ona skončila sama, tu, na odľahlom mieste, bez priateľov, bez ľudí, ktorí jej boli drahí.

Dokonca si myslela, že sa jej konečne podarilo nájsť muža, ktorého by mohla milovať. Bol to mladý kováč Matej z malej dediny na úpätí hory, neďaleko sídla kniežaťa z Kysaku.  Kul meče a brnenia pre šľachticov z celého kniežactva a bol to vychýrený a vážený majster. Zachránila mu ruku, a možno aj život, keď ho kvôli zraneniu skolila otrava.

Myslela si, že tie motýle v podbrušku pri pohľade na jej vyvoleného, ktoré jej sľubovala matka, cíti práve s ním.

Bola to chyba. Dnes to už vedela. Nechcel nič, len jej telo na pár vášnivých nocí, inak bola preňho len tuláčkou, ktorá mu síce zachránila život, no nestála mu za to, aby ju pojal za manželku. Nechcela si vynútiť jeho oddanosť. Nemohla ho prinútiť aby ju miloval. Chcela presne takú lásku, akú videla v Markusových očiach, keď sa díval na svoju Verenu.

Keď ju miestni udali ako čarodejnicu, nepohol brvou a pokojne vyhlásil, že mu tiež počarovala a stráže, ktoré si pre ňu prišli, pokojne vpustil do svojho domu.

Srdce sa jej v tom okamihu rozpadlo na tisíc kúskov, zatvrdlo. Nezostalo jej nič, len sa brať kadeľahšie, čo najďalej od ľudí, od hriešnych túžob, malosti bytia.

A potom sa jej zjavila Solveig.

-          Ach! – Jorga vyskočila, keď jej na ruku z ničoho nič dopadli iskierky z pahreby. – Choď dopekla Solveig! – zašomrala a pošúchala si zranenú ruku.

-          Smieme sa pridať, pani? – opýtala sa Róza a v zástere sukne niesla zo päť vypitvaných pstruhov a jej brat plnú misu rakov.

Jorga ustúpila, z pahreby stiahla hotový pokrm. Na uhlíky hodila raky a kým sčerveneli, napichla na rožne ryby.

Večera bola skvelá a výdatná a nasýtila všetky hladné krky.

-          Čo robí žena ako vy... – začal starý Cigán, keď si poutieral fúziská.

-          Žena ako ja?

-          Nehnevajú sa, panička, však som im nechcel nič zlého naznačiť, - rýchlo sa ospravedlnil a okamžite stiahol do seba. Róza sa však neokúňala. Na kolenách jej driemalo najmladšie dieťa.

-          Môj otec chcel povedať, že vás ľutuje, pani...

-          Netreba ma ľutovať, a volám sa Jorga, - skočila jej do reči Jorga a priložila na pahrebu pár polienok, ktoré pripravil starý cigán. Plameň vyšľahol do vysoka a ožiaril rodinku tisnúcu sa pod prístreškom vedľa polorozpadnutej rybárskej chatrče. Niekedy tu niekto žil, ale už to bolo veľmi, veľmi dávno.

-          Ja som Róza, môj otec sa volá Zoltán ako aj jeho najstarší syn a môj brat. Toto je Hermínka, Jolanka, Agáta a najmladší je Zlatko. Matku už nemáme, zomrela pri pôrode minulú zimu, - začala mladá cigánočka a smútok v jej očiach bol neprehliadnuteľný. Vzápätí sa však zasmiala a ukázala na driemajúcu starenu. – No a toto je naša starká, Anuca. Nikto nevie, koľko má vlastne rokov, no otec povedali, že stará bola už  keď sa on narodil. Však, otec?  - Roza sa obrátila na svojho otca a ten jej hneď prisvedčil.

-          Už to má v hlave celkom pomotané, no je naša.

Jorga mrskla pohľadom na starú ženu. Akoby tam ani nebola, nehýbala sa, no Jorga z nej cítila nepokoj, akúsi zvláštnu, nepopísateľnú spolupatričnosť. Žena na okamih otvorila oči a jej pohľad bol jasný, vševidomý. Bezzubým úsmevom prezradila Jorge viac, než čakala.

-          A vy, kde ste sa tu uprostred ničoho vzali? . opýtala sa a Róza sa ujala slova.

-          To starká! Mala videnie, že sa musíme ubrať tadeto a dočkáme sa bohatstva. Nemali sme dôvod neveriť jej. Je to vedma. Bez nej by sme dávno skapali. Každý jarmok, na ktorom čítala z ruky, nám vyniesol poriadny mešec medenákov! Vždy, čo mi pamäť siaha, sme ju nasledovali. No teraz...

-          Teraz sa skrátka baba pomiatla nadobro! – zahlásil otec rodiny a vstal. - Poďme spať, cigáni, zajtra bude dosť času na babské reči. Pani Jorga, pánboh zaplať za vašu dobrotu, - Zoltán poďakoval a už aj naháňal rozvetvenú rodinu do voza.

Jorga osamela, nechcelo sa jej spať, hoci ju únava poriadne zmáhala. Popravde, bála sa, aká bude táto noc, či ju nočná mora opäť uvrhne do beznádeje a zúfalstva.

Prešla sa popri rieke, dívajúc sa na oblohu, na jasný mesiac a blikotavé hviezdy, žiariace ako diamanty na šatách. Voda prúdiaca dolu dolinou spievala svoju odvekú pieseň, hora šumela.

Jorga si ani neuvedomila, kedy sa jej za chrbtom zjavila stará cigánka. Zľakla sa, no vzápätí si uvedomila, že nemá dôvod. Bola to vedma.   

-          Čo odo mňa chceš? – opýtala sa priamo, no Anuca sa len záhadne usmiala.

-          Som tu, aby som ti vrátila pokoj, strážkyňa, a ukázala ti cestu.   

Starena ju chytila za ruky a zamrmlala pár nesúvislých slov.  Po prvý raz sa aj Jorga ocitla na druhej strane. Doteraz bola ona vždy tou, ktorá ľudí vedela prinútiť bezducho poslúchať.

Cítila ako jej telo brní, ako sa pri pohľade do cigánkiných čiernych očí prepadáva do temnoty.

 

xxx

 

Na hladine rieky sa v rytme vĺn húpala plť - pohrebná hranica. Na móle stálo zopár ľudí, vyprevádzalo mŕtveho na poslednej ceste. Netrúchlili, iba stáli a čakali na západ slnka, aby bojovníka poslali na druhú stranu. Bol jedným z mnohých, bol jedným z posledných, ktorí pamätali slávne časy starých Keltov.

Mŕtvola starca so všetkými poctami čakala na svoju chvíľu. V rukách pevne zvieral meč, ktorý bol jeho spoločníkom veľmi dlhý čas, na hrudi sa mu skvela spona, do zlata vytesaný symbol letiaceho havrana s mečom v zobáku. Jeho šaty prezrádzali status bohatého veľmoža, nik sa neodvážil poslať ho na druhú stranu ako chudáka. Jeho nie. Nie Adriána Vladyka. Bol mýtickým hrdinom, bol legendou, ktorá sa dožila požehnaného veku, o ktorom  sa rozprávalo pri večerných ohňoch, bol jedným zo štyroch bojovníkov, ktorí pred rokmi zachránili klan.

Nebo skrvavelo, posledný lúč slnka sa dotýkal oblohy, keď sa plavidlo odrazilo od brehu. Prúd dravej rieky nad ním okamžite prevzal kontrolu a posledná cesta bojovníka začala.

Z brehu sa ozval spev druida, ktorý hlásal o veľkých činoch Adriána Vladyka a prosil Bohov, aby ho prijali do ríše večnej slávy. Dvaja lukostrelci čakali s napnutými lukmi a horiacimi šípmi na znamenie kňaza. Hlas nad zurčiacou riekou zmĺkol, šípy presne trafili svoj cieľ.

-          Blahoslavený buď, Vladyka Adrián, nájdi svoj pokoj! – uzavrel svoju reč kňaz a díval sa, kým horiaca hranica nezmizla v meandri rieky.

 Vo chvíli, keď sa žeravá obruč plameňov dotkla slávnostných šiat muža ležiaceho na pohrebnej plti sa mužove oči otvorili dokorán. Z meravých úst do nebies vyslal srdcervúci výkrik. Jediný, mučivý, bolestný. Telo mu vzbĺklo ako fakľa, horel, skrúcal sa v nepredstaviteľnej agónií, akoby v mal v jedinej chvíli precítiť všetku bolesť sveta. Jeho telo sa menilo, zatiaľ čo sa drevené lôžko menilo na prach. Spolu s ním klesol do hlbín, v rukách neustále držiac žeravý meč.

Niečo sa stalo, niečo, čo ľudská myseľ nedokáže pochopiť, niečo, čo je celkom nepredstaviteľné. Smrť preňho nebola vykúpením, bola začiatkom, bola mostom, ktorý ho vrátil do nového života.

Cítil, ako ho dravý prúd vyplavuje na hladinu a unáša do diaľav. Nechcel to, bránil sa, chcel umrieť a mať už konečne pokoj, no osud s mal iné úmysly.

Nad hladinou sa vznášal kŕdeľ havranov, krákal a víril vzduch, prehlušoval zúfalý krik muža, ktorý sa pokúšal pochopiť, čo sa s ním deje. Temnota noci a chladná voda skryli to, čo nebolo určené smrteľníkom, zázrak zrodenia a večné prekliatie.

V hlave mu vibrovala jediná myšlienka, čo bolo dôvodom jeho vzkriesenia, prečo bol práve on vyvoleným.

Netušil ako dlho ho niesla voda a nevedel ani, ako ďaleko. Bol vysilený, bol zmätený, v jeho duši a v srdci sa usídlil strach z neznáma. Jeho telo bolo iné, jeho tvár bola iná. Nechápal, nedokázal prijať to, čo cítil, čo videl. Napokon celkom vyčerpaný privrel oči a nechal bohov, nech mu ukážu cestu.     

-          Bohovia, zmilujte sa... – hlesol z mŕtvolne bledých úst a privrel oči. Temnota na chvíľu uľavila telu aj duši.