Ja a Haňa III.

Ja a Haňa III.

Ja šaľeny, načisto.

Nehal som še nahvarec na čistu šaľenotu, no kedz Haňa na mne guľala beľma jak ščeňe, prisambožku, aj tak kňurala, aj krucila še kolo mňe a keby mala hvost, ta s nim tež zakruci. Nasľubovala doliny aj verhy, aj to, že mi už do šmerci pokoj da s frajerkami a nebudze nikeho dorucovac, aj piskatu Maňu nebudze volac ku sebe na kavej, že by mi nervi nežrela, bo kedz te dve spolu šedzeľi na ganku, prerajbali v papuli calu dzedzinu a aj mňe.

Jeden večar prišla z koscela a jak hvari Haňa, oči jej švecili jak bľiščave šutre, co noša ženy na perscenkoch, a namojdušu, jej švecili možno ešči vecej.

• Ta co cetko? Dajaka sce vyšmiata! – Hvarim jej a ona hnetka ku mne. I me ščipla za papuľe, i zakrucila s nima až mi zuby zacengali, aj še hnet usadzila pri mne na ganku a kukala na mňe jak keby som jej svaceny obrazek donesol. Šak som jej raz aj donesol z dovoľenky, namojdušu, kukala na mňe aj teraz tak.
• Chlopče moj zlaty, jak ja ce rada, ani neznaš!
• Šak znam cetko, ale teraz me aj žimny pot oľeva, jak na vas kukam. Co odemňe chcece? – reku, pytam še na rovinu.
• Ta znaš chlopče moj, Marinke z vyšneho konca mala pris rodzina až z dakadzi za morom, a tota glupa, tak še hcela predves, že še hnala do obhodu daco nakupic a striskala še s dverami. Ta znaš, nos skervaveny, na očoch bľancare jak keby ku dafto vyfľaskal... – začala rečovac a ja som len oči podzvihol.
• Cetko, toto še na vas nepodoba, že by sce mali takú radosc z cudzeho neščesca, - i som hvarel, co mi šlina puščila.
• Ale ňééé, šak sluhaj, čo ci scem hvarec! – spiščela, a ja som znal, že v tu minutu dajaky harenček v sekretaru naisto prasknul a sním zalingalo aj mojo uho.
• Ta co? – pytam še a trymem sebe uho.
• Šak Marinka aj s hlopom mala isc na viľet z ľudzami z dzedziny a aj fararom. Kedz še hlašiľi, ta som še striskala zaš ja, ta nepametaš, chlopče moj? A ja som bars scela is.  
• No a co ja s tym? Šak ice, - hvarim jej a už aj som staval, bo som mal také tušeňe, že z teho kuka daco nebars dobre. To by še na mňe nekukala jak slunečko. – Hyžu vam postražim, kedz ľem o to idze i kuri nakarmim... – znukal som še a naľal si pivo do harenčka.

Rucila z ruku.

• Netreba! To mi už Juzek, šesternicin hlop zašteloval. Pridze, kuri vypušči, nakarmi i zavre, šak to ľem štyri dni.
• Ta co odemňe potom hcece?
• Že by ši šol se mnu, - hvarela, ušmiala še a mne še v tu ranu  golg vzprečil v gagoru a jaky bul, tak ze mňe vyľecel. I som še neznal nadyhnuc, jak me zdušilo.
• Co? – vyľecelo ze mňe, kedz som lapil dyh.
• Ta hej, chlopče, moj, tak, se mnu...  - prisvečila, stanula a taku mi dva razy prisipala po herbece, že som še hňed prebral, aj dušic me prestalo.  
• Ta vy sce zošaľeľi, či co? Nestriskali sce še aj vy z dajakima dzverami? Ukažce, kuknem... – nahnul som še nad ňu a ona hňet skrikla.
• Šedni si a sluchaj! Šak ja ci povim... – zaveľila a ukazala na stolek. – Tonka, Maňinho syna znaš, šak sce kamaraci, aj u tebe še pristavi, nemyšľi ši, že to neznam! – naterčila paľec a mne ani nenapadlo, že by som še vykrucal. Haňa znala kedy prišol aj kedy odišol a odprišahal by aj to, že znala o čim še rečovali.  
• Marinka ani jej hlop pre toto fialove beľmo nemože isc, ta farar hvareli, že možem isc namesto nej a na mesto jej hlopa pujdzeš ty a budzeš na hyži s Tonkom. A že aj farar budze rad, bo ce zna, a zna aj to, že rečuješ aj po inakčim, jak u nas rečuju. Tak sme vymyšľeli, bo kedz zo sebu nikeho nebudzem mac, ta pujdze tota strapata Erža aj s premudretym hlopom, co všadzik bul a šicko vidzel a šicko zna a Maňa zostaňe doma tyž.
• Jak vy, cetko, - vyľecelo ze mňe.
• Ta nepravda, chlopče, bo ja na takym vyľece s fararom nebula ani raz. Bo ja na žadnym vyľece ešči nebula, a kym zomrem, ta by som hcela isc aj ja... – vyľezlo z nej a kukla na mne tak, že mi šerco scislo. Hvarim, jak ščene.

Prisambožku, ani neznam, kedy si me tak okrucila koľem paľca, čomu ja jej furt prikyvňem. I som ši spomenul, jak me vitala, kedz som prišol z dovoľenky, i še pytala jak male dzecko, dze som bul, čo som robil, jak to tam vypatra...

• Hvarice štyri dni? Vzdyhnul som ši.  
• Hej!
• A dze to hcece isc?
• Farar hvareli do Medžugoria a potom dajdzik ku moru a nazad. Toten štvartek, piatek a v nedzeľu nazad. Nemam keho popytac, ta pytam tebe... – povedzela a kukla na mňe zaš nahvarela co šicko budze robic a jak še budze ku mňe mac.  
• A Tonka macer jak presvedčila? – nedalo mi opytac še, bo som ho znal a znal som aj Maňu, jeho mac. Keby mohol, ta na druhy konec zemeguľi pred ňu ucekne, jak pol dzedziny pred Haňu.
• Macer popytala a on šol, - povedzela len tak, jak keby medzi reču dačo trisla, a ja som hned znal, že v tym dačo budze. Kedz še tote dve na dačim zjednali, šmerdzelo to. Šak on še už dozna, ešči ňeška, jutre abo pozajutre...  
• Ta dobre, cetko Haňo, pervi aj posledňi raz, a ľem za to, že idze Tonko. Inakši už na mňe take vecej neskušajce, to vam dopredka rečujem, sebe pametajce! – hvarel som a vľigol do sebe pivo, co zostalo v harenčku. – Ta me nahlašce!
• Šak som ce aj nahlašila, chlopče moj, bo som znala, že ty maš serdečko...

Keby som ja bul znal, co mňe čeka, i bi som si radšej papuľu so zihrajsku prepihnul a ňehal ju tam, kym bi še nezrosla.