Ja a Haňa II.

15.06.2018 07:19

Jak všadzik na valaloch zvykne bic, aj na tej našej su ľem tri mesca, dze še ľudze shadzaju. Koscel karčma a ambulancia, v jednej paľcom hroži farar, v druhej karčmarka a v trecim doktor. Haňa odrovnala šickych troch.

Farar hvareli, že kedz pridze Haňa na spovedz, šicke možu is rovno domu, bo kym ona skonči, ostatňim še rice zo stoličku zlepia, no on ju vysluchac muši. Nedavno ženy na dzedzine mudrovali, že še kuka stadzi spratac, bo už nevytrime. Karčmarka še zaš dušovala, že kedz Haňa vejdze do jej karčmi, rovno zavre, bo teľo bitky, co ona sposobela, už nemože spočitac. Aj cukrareň, co bula spojena s karčmu odzelila murom, bo Haňa si tu a tam hodzila kupovac žimne lakocinky a neodterhla si od ustoch glupe reči. Temu šplechne daco, tamtemu a oheň bul na strehe. Kedz ona za to ani nemohla, ľem še neznala utrimac.

Nakonec aj doktorovi naložila, že by mu nebulo glupo. Kedz hcel do nej džobnuc dajaku inekciu a ona nebula narychtovana, tak ho popľuhala, že ho skrucilo. Hej, až policajtoch na ňu volal.  

No co jej mohli zrobec? Šicke znali jaka to papuľa, že nikemu nič neodpuščila a každého s jazykom vyfľaskala na kosc. Kedz zvrečšela, aj psi v calej dzedzine prestali brehac a zalezli do budoch. 

Aj v tu nedzeľu, narychtovana jak na svadzbu, s kalapčekom na hlave, vybrala še do koscela.

Kukal som cez oblak, jak ju kruci, nohy jej podbija, no ona jak štaherak, vyrovnana jak struna s knižečku pod pazuhu, špaciruje ku kapurke. Jak keby jej oči zvečera do rana beľmo zacahlo, jak keby nevidzela, že primeržlo, na hodniku šmykačka.

  • Cetko, zostaňce dneška doma, - hulákam cez oblak, - ešci dajdzi nohu skrivice!

Coškaj zahučela, ale už som nečul, bo kedz po mne rucila ruku, zavrel som oblak. Ani som nescihnul kľamku docahnuc, ľem to zdudnelo, Hani haksne vyrucilo do ľuftu a rozčapilo ju jaka bula dluha.

Jak spuščila, mušelo bic čuc až v druhej dzedzine, kedz kus, ta mi šicke harenčky v kredencu postriľaju, tak kvičela. Furt som si hvarel, čomu Panboh takej ľabči pridzeliľ taký ostri gagor. Šak ona s nim narabia jak s flintu, kadzi hodzi, tadzi striľa.

No bula to sušeda a na karku dajaky ten križik, aj piskata, aj zdurena, a aj som si na ňu za ten polroka dajako privikol. Šturil som štuple do ušoh, bo ich furt po ruke trimem a išol kuknuc. Šak ju neneham rozpľaščenu v stredku dzvorka piščec na raty.

Prerucil som tote vylamane desky z plota, bo som nehcel ucekac cez kapurky, aj som neznal či Haňa nebula primknuta, lecim ku nej.

  • Cetko, ta co som vam hvarel!? Trebalo še vam nasilu dajdzi triskac?!  - Vreščim na ňu, bo cez štupľe v ušoch ani sam sebe nečujem.
  • Jojoj, hlopče moj! – zavila a nacahla ku mne ruky.
  • Co vam? Rečujce, volam sanitku či kiho diabla?
  • Jojoj, lem sanitku ne... bo do mne zaš budu hcec džobac, jak nenažrete pijavice su! – rečuje mi, ale kusek scihla, i som poradne nedočul čo hvari, ta som mušel štople vybrac.
  • A to co ty maš, hlopče, - pyta še me i ukazuje na to, co som z ušoh vycahnul. – A načo ci to,  a neši hori? Uši ce neboľa? Ta še popytam Margity, bo ona kedyškaj bula u doktora, že ju uši lamali...  – spuščila.

Už som znal, že jej lepši, bo Haňa še nezapre.

  •  Nebojce, cetko, nič mi net! Ľem teraz sebe ratujce! – pripomenem jej, že šedzi na žemi a ona jak keby si spomenula, zaš začala piščec.
  • Ta co, idzem po doktora? Co vas boli?

Scihla, a to še mi nepačilo, to daco nebulo v poradku.

  • Hybajce, pomožem vam, - hvarim jej, - možece stanuc?

Ona ciho, ja už žeľeny od strahu. Aj som še sam sebe čudoval, čom me taky žimny pot obľeva, šak som teľo razy pytal, žeby už konečne bula ciho, a kedz bula, ta som še zľekol.

V tym mi hvari:

  • Chlopče moj, ta ja sebe asi ric nabila. Ta nemožem še dzvihnuc!

Aj mi prišlo šmišno, aj som ju poľutoval. Ta co už s ňu.

No nastala komedia, jak ju spratac do dnuka. Vonka ani psa, bo šmikľavo, žimo, pľuhavo, ja jak hlista, ona dvarazy jak ja a še neznala hnuc.

  • Cetko, abo mi pomožece, abo volam sanitku! A doktor si s vami raz dva poradzi!

Joj! Ta toto zabralo, ale nikda vecej še už na take dačo nedam. Dajak som ju vytrepal na herbet, piščela, stukala mi calu cestu do uha, kym som ju dotrepal do domu, ohluhol som.

Dva dni nevyľezla z domu, aj som jej poľefku donesol, kedz ona donesla mne, ta jej reku vracim, aj hľeba, aj še postaral, šak sušeda... Aj som vyšol na dzvorek a dumal, jak tu, do marii, naraz ciho je.

Ta si hvarim, Haňa muši ric natriskac, žeby som konečne čul aj obecny rozhlas. A znace co, vecej znala Haňa, jak to, čo som dočul.

 

Kontakt

Janka Pronská Hlavná 774
053 33 Nálepkovo
https://www.facebook.com/jana.pronska
janapronska@gmail.com